Rád chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu (Pauperes commilitones Christi Templique Salomonici) vznikol krátko po prvej križiackej výprave. Približne v rokoch 1119–1120 skupina okolo Huga de Payens prijala záväzok žiť ako nábožní rytieri.
Predchádzalo tomu to, že po dobytí Jeruzalema (1099) sa založilo Jeruzalemské kráľovstvo, ale bolo absolútne roztrieštené, vojensky poddimenzované a hlavne obklopené nepriateľskými územiami.
Najväčší problém však predstavovala bezpečnosť ciest. Pútnici prichádzali vo veľkých počtoch, no medzi prístavmi (hlavne Jaffa) a Jeruzalemom prebiehali neustále prepady, unášanie ľudí na výkupné a vraždy. Križiaci nemali dosť vojakov, aby tieto cesty zabezpečili.
Tu treba spomenúť jednu udalosť, ktorá je všeobecne vedená historickými prameňmi. Často sa spomína prepad a masaker zhruba siedmich stovák pútnikov v roku 1119, presne na Veľkú noc, čo malo odštartovať vznik rádu. Ale je to len legenda.
Faktom je, že kronikári viackrát spomínajú, že moslimskí banditi, najmä z oblasti „Ascalonského trojuholníka“, prepadávali kresťanských pútnikov smerujúcich z pobrežia do Jeruzalema.
Najhoršie úseky boli už spomínaná cesta z Jaffy do Jeruzalema, hlavná pútnická trasa, okolie hory Sion, známe ako „údolie zlodejov“ podľa niektorých kroník a úzke priesmyky pri Ramle a Lydde.
V niektorých prameňoch sa ale spomínajú veľkonočné púte, ktoré boli tradične masové a zraniteľné.
Neskoršie templárske kroniky a diela ako Eracles či kronika Michaela Sýrskeho opisujú, že:
„počas veľkonočného obdobia roku 1119 bolo mnoho pútnikov povraždených či zajatých na ceste do Jeruzalema“.
Tieto texty nie sú priamo súčasné udalosti — jednoducho opisujú dlhodobo nebezpečný stav, nie jeden jasne datovaný masaker. Existuje však množstvo nepriamych dôkazov o opakovaných útokoch z rokov 1118–1120.
Práve tento stav dal vzniknúť myšlienke militarizovaného rehoľného spoločenstva.
Rád založili samotný a spomínaný Hugo de Payens, Geoffroy de Saint-Omer a ďalších sedem rytierov, aspoň teda podľa väčšiny zdrojov. Práve podľa prvej „deviatky“ sa spomínané číslo stalo symbolom templárstva a ich tajomstvá sa točili okolo tohto čísla (to len na jemné dokreslenie mystiky okolo rádu templárov).
Títo muži sa teda rozhodli vytvoriť malé bratstvo, ktoré sa rozhodlo, bude žiť v chudobe, bude poslušné cirkvi a jeruzalemskému kráľovi a ktorého primárnou úlohou bude chrániť cesty a pútnikov.
Zvolili si veľmi skromný začiatok, nemali peniaze, nemali vlastný majetok, spočiatku nemali ani oficiálne pravidlá a dokonca ani stabilné sídlo.
V prvých rokoch bolo ich pôsobenie skôr ideovou iniciatívou než skutočným rádovým aparátom.
Okolo roku 1120–1121 si skupinu všimol jeruzalemský kráľ Balduin II.. Podporil ich a udelil im ubytovanie v časti kráľovského paláca v Jeruzaleme, konkrétne v budove nazývanej Templum Salomonis (Šalamúnov chrám), dnes oblasť mešity al-Aqsá.
Z tohto sídla vznikol aj ich názov templári – „tí od Chrámu“.
V tomto období sa ich misia formalizovala, už nešlo len o dobrovoľnú ochranu, ale o oficiálne poverenie strážiť pútnické trasy.
V roku 1129 sa konal koncil v Troyes, ktorá bola pre rád zásadný. Zúčastnil sa jej aj sv. Bernard z Clairvaux. Tu boli templári prvýkrát oficiálne uznaní cirkvou, dostali prvé pravidlá (vznik templárskej Reguly) a ich misia bola presne definovaná.
Hlavné body počiatočnej misie boli teda brániť kresťanských pútnikov, templári mali ozbrojenými hliadkami chrániť pútnické trasy pred prepadmi. Udržiavať poriadok v Jeruzalemskom kráľovstve, zúčastňovali sa obrany križiackych pevností a sprievodu karaván. No a nakoniec žiť ako mnísi – bojovať ako rytieri.
Bol to radikálne nový koncept, spojenie mníšskeho života (chudoba, celibát, poslušnosť) s vojenskou službou. Tým sa líšili od klasických vojakov, ktorí žili svetsky, aj od mníchov, ktorí sa nesmeli dotknúť zbrane.
Pred templármi neexistovala stála kresťanská jednotka, ktorá by bola trvalo organizovaná, financovaná, viazaná rehoľnými sľubmi a určená výhradne na boj.
Rád bol nadnárodný, jeho členovia prichádzali z celého Západu. Prvé roky podporovala rád najmä francúzska šľachta.
Tu už treba spomenúť to, že neskoršie bohatstvo templárov kontrastuje so začiatkami, keď jazdili dvaja na jednom koni (symbol na známom pečatidle vznikol práve z tohto faktu). Začiatky rádu tomu vôbec nenaznačovali. Začali ako malá, chudobná skupina oddaných rytierov. Až postupne sa premenili na silnú vojenskú, potom finančnú a nakoniec legendárnu organizáciu.
V prvých desaťročiach boli templári ešte malou jednotkou, ale už vtedy sa zapojili do niekoľkých dôležitých bojových akcií.
Prvé známe nasadenie templárov bola bitka pri Džebel Sihone (okolo 1126–1127), nebolo síce najznámejšia, uvádza sa ale v niekoľkých kronikách, kde templári sprevádzali karavánu pútnikov a došlo k stretu s banditmi z oblasti Ramly. Templári tam uspeli a odrazili útoky banditov. Je to vlastne prvé doložené splnenie ich pôvodnej misie.
Po roku 1129, teda po oficiálnom uznaní sa templári stali súčasťou stálej eskorty kráľa, menších výprav proti moslimským posádkam a koordinácii činnosti pohraničných staníc.
Jedna z prvých veľkých bitiek, kde templári hrali rozhodujúcu úlohu, bola bitka pri Rame (1139). Vtedy moslimské vojsko z Ascalonu podniklo nájazd do hlbín Jeruzalemského kráľovstva. Na to kráľ Fulk z Anjou zhromaždil všetky možné sily, vrátane templárov. Úlohou templárov bolo obmedziť účinok nepriateľskej jazdy.
Templári mali údernú jazdu, ktorá zasiahla priamo proti moslimskej jazde, pomohla stabilizovať bitku a prispela k definitívnemu víťazstvu. Ako je známe, jadro templárov tvorili elitný rytieri šľachtických rodín z európskych krajín, tomu aj nasvedčovala kvalitná zbroj, aj ich vojenský tréning v sedle kvalitných a šľachtených koní z najlepších chovov. Rovnako tak aj ich štýl boja, často spomínaný klinový výpad do radov nepriateľov. Aj 10–20 templárskych rytierov bolo často efektívnejších než stovky neskúsených križiakov. Čo ich ale zdobilo najviac, bola extrémna disciplína. Nikto neútočil bez príkazu a nikto neustupoval, pokiaľ bol vztýčený kríž.
Najdôležitejšie je, že po tejto bitke kroniky prvý raz výslovne chvália templárov ako elitnú jednotku.
Hoci prvá slávna bitka pri Montgisarde z r. 1177 je neskoršia, templárske jednotky už v 40. rokoch 12. storočia sprevádzali kráľa Balduina III. a zúčastňovali sa na obrannej vojne proti Damašku a Ascalonu.
Nemôžem nespomenúť, že kľúčovým okamžikom pri štarte rádu v jeho začiatkoch bol v roku 1135 vydaný traktát Bernarda z Clairvaux De laude novae militiae („O chvále novej rytierstva“).
Bernard, najvplyvnejší duchovný svojej doby, napísal text, ktorý templárov duchovne zlegalizoval – že mních môže bojovať, povýšil – že boj templára je svätejší než život svetského rytiera a propagoval – odporučil šľachte, aby ich podporovala.
Bernard vytvoril nový typ hrdinu:
„Rytier Krista, ktorého ruka bije proti zlu a srdce patrí Bohu.“
To je „mytologický okamih zrodu“ templárskeho imidžu.
/bork
Celá debata | RSS tejto debaty